V Egypte je vraj v júni už také teplo, že aj Česi vyzúvajú ponožky. Nasledujú hrôzostrašné príhody o kapúcich muchách a štyridsiatkach v tieni. Jediná štyridsiatka, ktorá mi naháňa strach, je tá, pri ktorej mi budú spievať „happy birthay“ a tvrdiť, že vek je len číslo. Keď mi niekto povie, že voda v mori je teplá ako močka, ani netuší, ako idylicky jeho slová v mojich ušiach znejú. Ako milovníčke tepla mi teda argumenty proti vycestovaniu do Egypta v lete nikdy neprišli relevantné. Teplo je môj jazyk lásky a na jeho dialekt v egyptčine som bola už dlho zvedavá. 

     Pilot hlási začiatok klesania a na letisku v Hurghade príjemných 36 stupňov. Na tom by nebolo nič zvláštne, keby hodinky neukazovali niekoľko minút pred polnocou.
     V letiskovej hale nás víta trojmetrová zlatá socha egyptskej bohyne Selket. V skutočnosti je to pozlátený sklolaminát, čo už neznie až tak romanticky. Je to bohyňa ochrany a liečiteľstva a škorpión na jej hlave symbolizuje ochrannú moc. Neviem, čo všetko spadá pod jej kompetencie, ale v kútiku duše a zažívacieho traktu dúfam, že bude vedieť zasiahnuť aj v prípade faraónovej pomsty.

     Staviame sa do radu na poplatok za víza, ktorý vyberajú pracovníci miestnych egyptských bánk. Som vybavená medzi prvými a čakám na ostatných. Blíži sa ku mne polícia. Nielen mojim smerom, ale priamo ku mne. Ignorujem snahu o očný kontakt a rozmýšľam, či moje cestovné poistenie kryje aj pobyt vo väzení a prípadnú kauciu.
     „Your phone!“ policajt sa dožaduje, aby som mu ukázala, čo som pred chvíľou odfotila. Je mi jasné, že ho nezaujímajú fotky oblakov nad jeho krajinou a presne viem, odkiaľ egyptský vietor fúka. Otváram galériu a vymazávam zábery, na ktorých sú jeho kolegovia obsypaní eurami ako striptéri v nočnom klube v Hurghade a zhŕňajú ich na jednu kopu. Môj zmysel pre zachytenie autentickosti sa nestretol s jeho zmyslom pre poriadok. Pravdepodobne však nevlastníme rovnaký typ telefónu a tak na vymazanie zo súboru “vymazané” už reč neprišla.

     Po vybavení pasových, colných a batožinových náležitostí opúšťame klimatizované priestory letiska. Prehodnocujem tvrdenie, že teplo je môj jazyk lásky. Hlavou mi prebleskne, že určite niekde za rohom horí a každú chvíľu budem počuť sirény hasičských áut. Po pár krokoch sa cítim ako vo fínskej saune. Nie však v ten príjemný moment na začiatku, keď mi teplo pohladí telo aj dušu. Skôr tých niekoľko sekúnd pred tým, ako ju z posledných síl opustím a vrhnem sa do ľadového bazéna. S tým rozdielom, že tu by sa aj ľadový bazén po chvíli premenil na čaj. Ibištekový. Keď už sme v tom Egypte. 

     Pri autobuse nás čaká vodič s rukou nastavenou na bakšiš. Áno, transfer síce máme v cene, ale o naložení kufrov do batožinového priestotu predsa nikto nič nehovoril. Počas desať minútovej cesty do hotela dostávame základné informácie v jazyku, ktorý znie ako niečo medzi češtinou s moravským prízvukom, polštinou, maďarčinou a ďalšími piatimi vymyslenými jazykmi. Zlaté pravidlo je – keď neviem, ako niečo povedať, treba to povedať čo najrýchlejšie.

Pred hotelom nás vítajú vysvietené palmy a hoteloví poslíčkovia. Na recepcii vybavujeme formality, ľudia postupne nasledujú poslíčkov, ktorí im nesú batožinou a miznú do svojich izieb. Zostávam posledná spolu s posledným kufrom vo vestibule.
     „Ktorý kufor je váš?“ pýta sa poslíček. S úsmevom hrám jeho hru a ukážem na jediný kufor, ktorý tam zostal. Odkedy som po strednej brigádovala na nočných smenách, mám pre náročnosť práce v noci pochopenie. 

     Kamenná dlažba v izbe je príjemne studená. Otváram dvere na balkón s výhľadom na vysvietený bazén, palmy a okolité budovy hotela s oblúkovými oknami a kupolami. Teplota vonku je stále stabilná. V hoteli postavenom v maurskom architektonickom štýle sa vraj budem cítiť ako v rozprávke z Tisíc a jednej noci. Tisíc a jednej sku*vene horúcej noci!