“Nedávaj tam tolko tých zemákov, šak to bude samý zemák a né guláš.”
“Tak kolko dáme? Dajme aspon tri, nech sa dobre najíme.”
“Rob si jak sceš, ale bude to krumplová polívka.”
“Tak dáme dva? Ale potom to bude málo husté.”

Práve ste si prečítali autentický prepis rozhovoru súrodencov na dovolenke, konkrétne môjho tatina Jarka a jeho sestry Beatky. Tento rozhovor vznikol pri rannom varení polievky, ktorá balansuje na hrane gulášovej a zemiakovej. Ochutená šintavsko trnavskými koreninami a s klobásou, ktorá ani zďaleka nie je taká, aká sa dá kúpiť v šintavskej Jednote. Beriem plnú zodpovednosť za prípadnú nedokonalosť tohto kuchárskeho počinu, nakoľko som, s úprimne dobrým úmyslom, presvedčila tatina, aby tú klobásu so sebou nevláčil a kúpil ju až tu.
V rámci spoločného apartmánu zdieľame okrem kuchyne a kúpeľne aj jemné generačné rozdiely a počnúc dnešným ránom aj hrniec polievky s rozličnými názormi na jej názov. Ja len dúfam, že keď sme to už poňali takto podomácky, nedostaneme sa do bodu – keď to nezješ, budem to musieť dať čajke!

Život je o neustálom hľadaní. Hľadáme lásku, kľúče, svoje miesto pod slnkom, či miesto na parkovanie, ideálne hneď pred vchodom supermarketu. My sme tam, kde sme boli včera a znova hľadáme miesto na cvičenie. Aj keď sa zdalo, že sme ho už definitívne našli, po priateľskej dohode s vedením hotela presúvame naše ranné aktivity spod balkónov do hotelovej záhrady. Napriek mojej počiatočnej nespokojnosti, ktorú dávam najavo až v tejto písomnej forme, sa to nakoniec ukázalo ako celkom príjemné spestrenie. Moja snaha o zakomponovanie niekoľkých cvikov nad rámec Zumby bola síce zmarená orosenou trávou, na ktorej sa nám rozchádzali ruky, no z výrazov tváre som vyčítala skôr úľavu ako sklamanie, že prevedenie týchto cvikov nebude možné. 

Odvolávam všetko, čo som kedy povedala o preplnenosti chorvátskych pláží. Bulharská pláž je taká plná, že už viem, kde zobral inšpiráciu ten, kto vymyslel plnenú papriku. Každý kto ide do niektorého zo známych bulharských letovísk s touto situáciou asi tak trochu počíta a tí najväčší masochisti si to pravdepodobne aj užívajú.
Neviem ani opísať radosť v očiach môjho muža, keď sa naskytla príležitosť odísť z pláže skôr, ako som vôbec stihla vybrať miesto, kam sa zložíme, respektíve zmestíme. Kým vytiahnem deku z tašky, vidím už len jeho chrbát vzďaľujúci sa so skupinkou, ktorá sa práve vybrala na obed. Neverila by som, že človek môže vyzerať tak šťastne aj od chrbta!
Keď vychádzame z premisy, že základom vzťahu majú byť spoločné záujmy, tak našim spoločným záujmom je, aby sme boli obaja šťastní. Jeden v chládku, druhý na slnku. 

Svojim spôsobom dokáže dovolenka na takejto pláži ušetriť človeku čas. Čas, ktorý by inak investoval do hľadania toho najkrajšieho miesta, lebo celá pláž je navlas rovnaká. Moja prechádzka po pobreží teda nemá za cieľ nájsť nejaké atraktívnejšie miesto, ale jednoducho len nebyť chvíľu hnilá voš. Niekde podprahovo však aj tak naivne dúfam, že nájdem niekoľko metrov štcvorcových, ktoré by sa vymykali zaužívaným bulharským štandardom. Do reality ma vráti až lietajúci tanier s trajektóriou pretínajúcou tú moju, ako keby som vôbec neexistovala. Strašitelné. 

Nekonečné rady bielych slnečníkov sa striedajú s free zónami bez nich, kde si môžu ľahnúť ľudia, ktorí si radšej kúpia dve ľadové frapé ako jedno lehátko. Vždy keď prechádzam cez takúto zónu, započujem na chvíľu, na malú chvíľu šum mora, ktorý sa pri slnečníkoch stráca v detskom kriku.
Keď vám pri meditácii nejaký guru povie, aby ste zatvorili oči, uvoľnili sa a predstavili si šum mora, pravdepodobne nemá na mysli more pri Slnečnom pobreží.
Cítim sa ako v nejakom filme s tematikou cestovania v čase, kde sa neustále opakujú rovnaké udalosti a situácie. Deti hrabajúce sa v piesku lopatkami, deti hrabajúce sa v piesku bez lopatiek, deti nepredvídavo meniace rýchlosť a smer behu. Medúza, ktorú musím prekročiť, ležiaci človek, ktorého musím obísť. Tri dookola opakujúce sa dizajny nafukovačky, blato letiace z lopatky na moje lýtko, vežička z hradu, o ktorú zakopnem. Nechtiac, naozaj. Najväčšou chybou však je, že som si neurčila nejaký záchytný bod, podľa ktorého by som cestou späť našla svoju východziu polohu.
Nájsť ihlu v kope sena by som odporučila ako praktické cvičenie pri plánovaní dovolenky na tejto pláži.
Konečne vidím známe tváre a známy chrbát, ktorý sa znova vzďaľuje so skupinkou žien, ktoré sa vybrali na kávu. Táto dovolenka, to je sen každého muža! 

Dnes je sobota. Bežná sobota doma znamená, že po celodennom robení sushi zaspím na gauči v polovici filmu. Dovolenka s dvadsiatimi ženami znamená, že zaspím asi rovnako unavená, ale ešte presne neviem kedy.
Náš plán je podnik so živou hudbou, do ktorého sme boli cestou z pláže srdečne pozývaní. Asi tak srdečne ako každý, kto v ten deň prešiel okolo. Hudba tu však nevykazuje žiadne známky života a tak hľadáme ďalej. Počujeme inú hudbu. Dokonca známu hudbu! Keď dvadsať žien na Zumba dovolenke počuje Zumba pesničku, predstavte si to asi tak, ako keď idete kŕmiť rybičky a všetky sa vrhnú na tú jednu omrvinku, ktorá pristane na hladine. Aké sklamanie, keď tu nájdeme tancovať skupinku detí vo veku päť až sedem rokov s animátormi v kinder clube. Asi je najvyšší čas prehodnotiť skladbu môjho playlistu. 

Ďalšou možnosťou je podnik, kde síce hrá živá hudba, no ako spestrenie sa okolo tyče vlní osemnástka v priliehavých kraťasoch a s takým bruchom, že by sa na ňom dali rozbíjať orechy. Orechy na orechovú štrúdľu, ktorú ona asi nejedáva. Také dokonale synchrónne ohrnutie nosmi som ešte v živote nevidela! Nebudem sa tváriť, že môj nos bol nad vecou. Môj nos považoval dokonca za dôležité skontrolovať, kam smeruje nos môjho manžela, ktorý, preškolený životom so mnou, je už tri kroky napred a hľadá ďalší lokál, ktorý by ulahodil vkusu dvadsiatich žien. A presne toto je vlastnosť, ktorú na ňom obdivujem. Slovo nemožné preňho jednoducho neexistuje! Aj keď v tomto prípade to nie je slovo, ktoré by najlepšie vystihovalo túto situáciu. Absurdné! To je to slovo, ktoré som hľadala.

“Mám tu dvadsať žien, ale potrebujem, aby ste nám hrali pesničky, ktoré si povieme.”
To je ponuka, ktorá sa v prázdnom podniku neodmieta. To je ponuka, ktorá sa neodmieta za žiadnych okolností! Ivo vyhodnocuje, že v prázdnom podniku hádam žiadna z nás nebude cítiť konkurenčné prostredie a po prejdení celej ulice sa to nakoniec ukazuje ako najlepšia možnosť.

Prvé slová pesničky zo zoznamu, ktorý DJ dostal, menia všetko. Všetko od základu. Menia charakter dnešného večera, menia výraz každej tváre pri stole, menia náladu, atmosféru aj šírku zreničiek. Zhrbené chrbtice v sekunde vystrú do pozície učebnej pomôcky chiropraktikov. Menia čas, kedy sa dostanem do postele a aj to, v akom stave. Pokojné sedenie pri drinku a decentné sŕkanie cez slamku menia na tornádo, ktoré odhadzuje stoličky a všetko, čo mu stojí v ceste na parket.

Víš, mě se taky stýská
a  najednou zdá se máme proč znovu se znát
a je to fér že právě nám bude

A presne tie dve slová, ktoré ste si práve v duchu zaspievali dokonale vyjadrujú bližšie nešpecifikovaný časový rámec dnešnej noci. Naše prvé tanečné číslo mení aj pozíciu obočia na DJ-ovej tvári, ktorý práve pochopil, že pred polnocou sa do postele pravdepodobne nedostane. A keďže žijeme len raz, práve tu a práve teraz, nemyslíme na to, aké dôsledky bude mať táto dlouhá noc na naše  hlasivky a tak ideme nonstop, krásně a nonstop.

Hej, hej, hej, sokoly a aj bulharské čajky z výšky budú zajtra hľadieť na nohy, ktoré nás budú bolieť, ale ako správne ženy s tím co přijde máme chuť se rvát! Dovolenkujúci Slováci, ktorí prechádzajú okolo hľadia tiež, usmievajú sa tak široko, až sa bojím, že to ich kútiky neustoja a na znak štátnej príslušnosti nadšene kývajú. Raz za čas niekto pribehne na parket, ako keby počul volanie tak poď a tancuj, neprestávaj žiť, tak poď a tancuj tancuj mi.

Pôvodne prázdny podnik sa zapĺňa ďalšími a ďalšími ľuďmi, no playlist zostáva aj naďalej v našich rukách.
Uprostred zábavy a doprostred parketu prináša čašníčka barovú stoličku s ruletou plnou štamperlíkov. Keďže sme si nikto nič také neobjednali, tancujeme ďalej bez hraného povšimnutia, až kým nie sme oboznámení s tým, že je to pozornosť podniku a do ruky dostávame guličku.
Pravidlá sú jednoduché. Také jednoduché, aby ich človek chápal aj po niekoľkých úspešných kolách. Hodíš guličku do rulety s pohárikmi po jej obvode. Keď gulička pristane na čísle, ktorému zodpovedá plný pohárik, piješ. Keď na čísle s prázdnym pohárikom, smola. Alebo šťastie. Ako sa to vezme.
Pamätám si akoby to bolo včera, keď som na Zumba dovolenke v Lignane v roku 2012 robila problémy pri snahách okolia, aby som si aspoň odpila z miešaného drinku. Dostať do mňa kvapku alkoholu bolo ťažšie ako dostať do doktora Bukovského vyprážaný rezeň. Môjmu mladšiemu ja by som odkázala, nech nerobí drahoty, za desať rokov aj tak príde deň, keď bude hádzať  guličku do rulety s vodkami. Po niekoľkých kolách zisťujem, že šťastie v láske aj v hre sa v mojom prípade nevylučuje.


Sladké mámení, chvíle závratí, neverila by som, aký nový rozmer môžu pri tejto hre niektoré pesničky dostať. Keď sa konečne vyprázdni posledný pohárik a mám nádej na svetlý zajtrajšok, čašníčka prináša novú ruletu. Objednal ju manžel pani z Anglicka, lebo je vďačný, že sa jeho žena s nami tak dobre zabáva. Pane bože stoj pri nás, stoj pri nás, nová hra sa začína!
Zvyšuje sa počet návštevníkov v podniku, hladina alkoholu v krvi a aj riziko, že zajtrajšia ranná Zumba bude až večer.
Počas prestávky na doplnenie tekutín nealkoholického charakteru nám na stole pristáva dvadsať miešaných drinkov od ďalšieho spokojného manžela, ktorý nám takto prejavuje vďaku za svoju šťastnú ženu. Príjímať vďačnosť už začína byť pomerne náročné.

Héééééj Macejko-ko-ko-ko-koľko je vlastne hodín? Vedúci podniku vyzerá čoraz nervóznejšie, no aj napriek svojej neúnavnej snahe nie je schopný umlčať zabávajúci sa dav, navyše ďalší spokojný manžel platí DJ-ovi, aby ešte hral. Táhněte do háje všichni pryč…tancujem a rozmýšľam, či bola táto pesnička na našom zozname alebo ju tam potajomky vedúci dopísal. Sklíčka, sklíčka dotykov, svietia vo tme ty si taká fajn. Nie, to svietia policajné majáky, ktoré zo slovenského tornáda zrazu spravia jemný letný vánok vytrácajúci sa z parketu.

Mám tri teórie.
Prvá je, že sú to naozajstní policajti a práve vypisujú pre tento podnik pokutu, lebo sa z okolitých hotelov sťažovali na hluk.
Druhá teória je, že sú to striptéri v policajných uniformách, ktorých objednal ďalší spokojný muž s vidinou manželky, ktorá od vzrušenia nebude vedieť zaspať.
Na stole je však aj verzia, že si pán majiteľ zavolal policajtov sám na seba, aby to tu rozpustili a on mohol ísť konečne domov.

V každom prípade, ak aj práve dostal pokutu, jeho zisk za dnešný večer asi ďaleko presiahol jej výšku, na znak čoho máme pred sebou ďalšiu várku miešaných drinkov na účet podniku.
Buď sa čašníčka pomýlila a postavila ich predomňa päť alebo som sa dostala do bodu, keď je otázka “koľko drinkov vidíš” predmetom dlhej filozofickej úvahy.
Metla ľudstva so mnou práve tancuje metlový tanec a má tak trochu navrch. Uvidíme či za pár hodín, ktoré ma delia od rannej Zumby, dokážem výsledok obrátiť vo svoj prospech.