Posledný deň dovolenky býva ťažký. Hlavne keď zistíte, že v čase vášho každodenného povaľovania sa pri bazéne, prebiehal na pláži aqua gym. Na tom by nebolo nič zvláštne, animácie sme mali niekoľkokrát denne aj pri bazéne. Animácie pri mori však majú špeciálne liečivé účinky. Hneď ako sa plážou ozvú prvé tóny latino hitov, babky prestávajú bolieť kolená a ženy každého veku sú ochotné nechať na poludnie svoju spálenú kožu znova napospas slnku. More má blahodarné účinky. Animátor, ktorý vyzerá, že práve prišiel z fitka, kde pokoril svoj osobný rekord, ešte o niečo blahodarnejšie.  

    Cesta na pláž vedie cez vnútorné aj vonkajšie časti hotela. Stretáme pri tom zamestnancov, ktorí majú naozaj zaujímavú náplň práce. Sedia za malým stolíkom. Bodka. Pravdepodobne slúžia ako informátori, keby sa niekto stratil a dúfajú, že do Egypta nepríde móda informačných tabúľ.
    Živé ploty z ružovej bugenvilei nás po dláždenom chodníku vedú cez záhradu s palmami až k pláži. Od mora nás delí len plážový bar s nápojmi v rámci all inclusive. Skúšam stratégiu ochladenia pomocou horúceho nápoja a pýtam si čaj. Ibištekový, ako inak. 

    Milujem chodenie bosými nohami po piesku. Okrem chodenia bosými nohami po piesku v Egypte. Piesok je tu taký horúci, že prechádzka po ňom už nesie prvky sebapoškodzovania. Pobrežie Červeného mora preto lemuje rad šľapiek, ktoré čakajú na svojich majiteľov, kým výjdu z vody. Na druhej strane je super, že tu všetko rýchlo schne. Napríklad mokré veci na balkóne alebo človek cestou z mora na lehátko. Až tak super zasa nie je, že rýchlo schne kamenný obklad, ktorý si počas Zumby špliecham vodou, lebo sa šmýka. Tiež sa rýchlo topí ľad a teplota nápojov rýchlo dosahuje teplotou okolia. Dávam si pripomienku, že na najbližšiu dovolenku si mám zbaliť aj termo pohár, s ktorým tu niektorí turisti machrujú a nechávajú si doň čapovať nápoje.
    Ibištekový čaj mám takmer vypitý. Nie som si istá, či už môžem túto stratégiu ochladzovania sa vyhodnotiť ako nefunkčnú alebo mám ešte čakať na nástup účinku.

    “Ty máš hezké vlasy!”
    Slnko mi zatieni egyptský mladý muž s českým prízvukom. Viem, že mi to nehovorí preto, aby som mu odporučila kondicionér, ktorý používam. Ani si nenamýšľam, že by som mala také pekné vlasy, že by mal náhodný okoloidúci nutkavú potrebu povedať mi to.  Hlavne, keď som pred chvíľou vyliezla z mora a moje vlasy už týždeň poriadne nevideli kefu.
    Odmietam ponuku na zapletanie copíkov a na otázku “Ale proooooč?” vymenúvam jeden dôvod za druhým. Nie preto, že by som mala potrebu prebiť ho argumentmi, ale čisto zo zvedavosti, pokiaľ siaha jeho slovná zásoba v češtine. Tipovala by som, že konverzácia väčšinou pokračuje buď “Nie, ďakujem” alebo “Áno, za koľko?” Po mojom druhom dôvode, že po zapletení copíkov ma neznesitelne bolia korienky, narážam na strop Egypťanovej slovnej zásoby. S úsmevom sa pomaly vzďaľuje a mieri k ďalšej obeti.

    “Ahoj, odkud si?”
    Zdvihnem oči od rozčítanej knihy k predajcovi masáží. Ak som túto vetu dnes nepočula desaťkrát, tak ani raz. Keď pôjdem najbližšie do Egypta, dám si vyrobiť tričko s nápisom SOM ZO SLOVENSKA. Oslovenie Shakira už ani nepočítam.
    “Zo Serede,” poviem a sledujem neistotu v jeho očiach.
    “A to je kde?” medzi obočím sa mu vytvorí priepasť z vrások.
    “Pri Šintave.”
    Error v jeho hlave je neprehliadnuteľný.
    “Aha,” usmeje sa a pokračuje k ďalšiemu lehátku s priestorovo náročným nemeckým turistom. Ten vytiahne detskú striekaciu pištoľ a s úsmevom odhaľujúcim jeho neúplný chrup špliecha predajcovým smerom. Egypťan gesto pochopí a pokračuje k menej ofenzívne naladením turistom.

    “Common guys, aqua gym! Don’t be lazy!”
    Medzi lehátkami kľučkuje animátor a zvoláva ľudí na cvičenie. Zaujímavý spôsob propagácie. Keď bude najhoršie a počty návštevníkov mojich hodín klesnú na minimum, môžem skúsiť podobnú stratégiu. “Poďme lenivci, vstávať a cvičiť!” Nebyť introvertnej zložky mojej osobnosti, už by sa takéto a podobné slogany niesli Sereďou.
    “Aqua gym in 10 minutes,” animátor sa zastaví pri mojom lehátku a ukáže na miesto pri plavčíkovej veži.
    “I’ll be there” ukážem prst hore a myslím to vážne. Nie ako keď sa mi v Deichmane pokúšajú predať impregnačný sprej a poviem, že ďakujem, mám doma. 

    Záverečná Zumba na niekoľkých posledných dovolenkách mala jednu spoločnú črtu. Vždy som si až na mieste capla po čele, že som zase zabudla zobrať svietiace náramky. Našťastie tentokrát Zumbáčka Lucka zachraňuje moje plány, ktoré som zabudla naplánovať a každému pristáva na ruke fosforový náramok.
Poslednýkrát si polievam šmykľavé dlaždice vodou, aby som si na nich nerozbila držku. Napriek tomu, že sme pôvodne takmer nemali kde cvičiť, nehovoriac o tom, že sme mali cvičiť bez hudby, je toto miesto na cvičenie jedno z mojich najobľúbenejších v celej pätnásť ročnej Zumbadovolenkovej histórii.
    Naše plány zakončiť dovolenku na hotelovej diskotéke sa rozplývajú skôr ako pena na egyptskom pive. Motivovaní zážitkami z Bulharska, kde sme DJovi posunuli náš playlist a išli spať o štvrtej ráno spievajúc Sklíčka dotykov, sa o niečo podobné pokúšame aj tu. DJ sa tvári, že nerozumie a ďalej hrá hudbu, ktorá sa páči len jemu. Zodpovedá tomu prázdny parket, ktorý sa chvíľu pokúšame zaplniť. Na naladenie sa na jeho hudobný vkus, by však bolo potrebné užiť psychotropné látky, ktorými nedisponujem. Mám len lieky na hnačku a to stačiť určite nebude. Na druhej strane, aj vďaka týmto liekom, super delegátovi a najlepšej spoločnosti Zumba dovolenkárov, bol tento týždeň nezabudnuteľný. Aj keď je slovo nezabudnuteľný to najgenerickejšie klišé, cítim nutkavú potrebu použiť ho. Rovnako nutkavú ako cítili tí, ktorým lieky na hnačku bohužiaľ nezabrali.