Za oknom autobusu sa mihajú palmy. Trsy datlí pri ich korunách sú zabalené vo vreciach, ktoré ich do zberu chránia pred vtákmi, hmyzom a nepriaznivým počasím. Za palmami zapadá slnko a farbí oblohu do odtieňov oranžovej. Ani v tejto romantickej atmosfére by som nechcela byť v koži toho, kto za niekoľko týždňov na tú palmu vylezie, aby zrelé datle obral.

    „První zastávka bude velký obchod se suvenýry, u všeho budete mít napsanou cenu a nic nemusíte smlouvat. Nejsou tam žádní otravníci.”
    Autobusom sa nesie hlas nášho delegáta. Otravníci je jeho označenie pre skupinu ľudí, ktorí jednoducho otravujú. V egyptskom ponímaní to znamená, že chcú niečo predať, prípadne niečo zapliesť do vlasov alebo namaľovať na kožu.
    Keď autobus zastaví pri suvenírovom obchode vo veľkosti Lidla, v očiach mužov z našej skupiny je vidieť neprehliadnuteľné nadšenie. Pri vstupe do obchodu dostávame šnúrku na krk s visačkou s číselným kódom. Pri predstave, koľko turistov, bojujúcich o prežitie v štyridsať stupňových horúčavách, malo tú šnúrku na krku, jej bude po zvyšok nákupu lepšie v košíku.
    Mám pozreté Kleopatrine hlavy vo všetkých veľkostiach, cukrovinky všetkých farieb aj magnetky všetkých tvarov. Dokonca som našla tú vec, ktorá mi pomerne často vyskakuje medzi kontrolkami aute. Niekto by povedal, že je to symbol oleja. Ja však v takom svete odmietam žiť. V mojom svete je to Aladinova lampa a vždy bude!

    Sedíme naspäť v autobuse a smerujeme za ďalším bodom programu. Ženy sú spokojné, mužom jemne šklbe okom a tvrdia, že je to z klímy. 

    Delegát vyťahuje papier so zoznamom produktov pre tých, ktorí by radi domov priniesli krém s ťavím mliekom, datľový čaj či olej z čiernej rasce, ale zjednávanie cien nepatrí medzi ich obľúbené športy. Na záver dnešného dňa nás budú všetky veci, bez ktorých sa z Egypta domov nechodí, čakať pripravené v autobuse.
    Overený spôsob, ako zaujať aj tých, ktorí nakupovať v pláne nemali, je pri niektorých produktoch spomenúť slovo průjem, respektíve tvar – proti průjmu. Tomuto marketingovému ťahu dokáže odolať len máloktorý Európan. 

    V záujme zdokonaľovania jazykových zručností nášho delegáta priateľsky napomenieme, že “krém na staré značky” nie je zrovna najvhodnejšie pomenovanie pre krém proti pigmentovým škvrnám. Časť našej skupiny by to mohla brať trochu ofenzívne.

    “Oleje zde nekupujte, esence jo. Ale neříkejte prodavačům, že jsem vám to řekl,” hovorí delegát, keď autobus parkuje pred miestnou parfumériou. Neviem, či je názov parfuméria v tomto prípade výstižný. Je to miesto, kde sa predávajú parfumy, esencie, vonné oleje a parfumy sa tu aj miešajú. Takže taká parfuméria s výhodami.
    Ako mnohí Egypťania pracujúci v cestovnom ruchu, aj navoňaný predajca v tradičnom šate hovorí česky. Na jednej strane výhoda, na druhej, keď chcete niektorú vôňu označiť za smrad, až tak veľmi nie.
    Do jednej ruky dostávam presladený ibištekový čaj, na druhú ruku bodku presladeného parfému. Mokré bodky na mojom predlaktí pribúdajú a splývajú do jednej neidentifikovateľnej arómy. Takto pomiešané mi trochu pripomínajú veľkonočnú voňavku z deväťdesiatych rokov s obdivuhodnou výdržou.
    Pri vete “Tři plus jedna zdarma” počujem, ako sa ženám v kabelkách automaticky otvárajú peňaženky. Ivo obvoláva známych, ktorí si ulietajú na Baccarate, lebo za tri egyptské “Baccaraty” si na Slovensku kúpia ledva pár mililitrovú vzorku. Dúfam, že bude mať aspoň z polovice takú výdrž ako veľkonočná voňavka.
    Z ruky do ruky kolujú všetky možné oleje, no podľa inštrukcíí nášho delegáta “oleje zde nekupujte”, ich len ovoniame, obdivne prikívneme a pošleme ďalej.
    Z tváre môjho tatina čítam, že keby si mal vybrať spôsob mučenia, kde jedným by bolo elektrické kreslo a druhým skúšanie parfémov, prosil by o dvetisíc voltov.
    Odchádzame mastní, navoňaní a s dutinami prečistenými od mentolu.

    Výkladná skriňa Hurghady. Tak by sa dala nazvať nablýskaná promenáda pozdĺž prístavu Hurghada Marina s jachtami, ktorých hodnota presahuje moje matematické zručnosti. Dlažba je tu taká lesklá, akoby ju leštili fialovou Veleda mikrovláknovou handričkou z  DMky. Odrážajú sa v nich svetlá reťazí žiaroviek, visiacich nad našimi hlavami. Toto miesto vo mne budí taký dojem, že nemám strach, dať náhodnému okoloidúcemu telefón do ruky s prosbou o fotku.

 

    Najlepšie zážitky sú tie autentické, spontánne a trochu smradľavé. Miesta, ktoré sú pre domácich tie najnormálnejšie na svete a pre nás dôvodom vytiahnuť mobil a spraviť si pár fotiek. Fotím si krevety, ryby bez hláv, hlavy bez rýb, aj prázdne stoly so šupinami pod nimi. V tejto podvečernej hodine už začína rybí trh zívať prázdnotou. Ako na strane zákazníkov, tak aj tovaru. Aróma je však stále prvotriedna.
   Delegát nás ženie takým tempom, akoby mal u niektorého predajcu sekeru. Oceňujem však poradie zastávok, aké zvolil. Keď už začína byť pach autentickosti až príliš intenzívny, stačí si pričuchnúť k predlaktiu. Parfumový koktejl raziaci z pórov prekryje aj rybu týždeň zabudnutú pod pultom.

    Pravda je taká, že sme sa neponáhľali preto, aby sme príliš nenasmradli od rybaciny, ale preto, aby sme stihli navštíviť najväčšiu mešitu v Hurghade – El Mina. Zmestí sa do nej až desaťtisíc veriacich a od roku 2012, kedy ju postavili, ju obdivujú aj tisícky neveriacich. Tak ako my, ale spoza plota, keďže sme prišli po záverečnej.
    “Sem se postavte, udělám vám alespoň hezkou fotku!” delegát nás aranžuje medzi dva minarety, štyridsať metrov vysoké štíhle veže, z ktorých znejú modlitby a zvolávajú veriacich na bohoslužby. S mobilom v ruke cúva do cesty a uhýba sa trúbiacim autám a motorkám. Hľadá najlepší uhol, aby sme boli v zábere my aj mešita a vyzerá pri tom ako postavička v počítačovej hre s neobmedzeným počtom životov.  Keby sa na delegátskej škole vyučovala obetavosť, náš delegát by o nej mohol prednášať!

    Môj najtraumatizujúcejší zážitok týkajúci sa cestnej premávky je kruhový objazd v Nitre pri McDonalde. Nech robím, čo robím, vždy ma tam niekto vytrúbi. Keď však vidím kruhový objazd cestou do starej časti Hurghady, zastavuje sa mi rozum aj dych. Keby som išla autom, zastavila by som aj to, vysrala sa na to a išla radšej peši.
Po kruháči sa tu bez nejakých pravidiel premávajú chodci, autá aj motorky s tromi a viac pasažiermi. Už len čakám, kedy tadiaľto precupká koza alebo iné hospodárske zviera. Možno tu nejaké interné pravidlá cestnej premávky existujú, ale zatiaľ som ich nedešifrovala. Jediné pravidlo, ktoré zatiaľ vnímam, je, že každý trúbi na každého. Zatiaľ to vyzerá tak, že hlasnejšia trúba ide prvá. Zdá sa, že v každom dopravnom prostriedku je tu povolených toľko osôb, koľko sa doň zmestí. Obieha nás auto s otvoreným kufrom, v ktorom sedia traja ľudia a spokojne hompáľajú nohami. Keď auto zakašle a zastaví sa, vyskočia, chvíľu ho tlačia a keď znova naštartuje, skočia naspäť do kufra a pokračujú v ceste. Počas skúšobnej jazdy v autoškole (ak tu také niečo existuje), by toto miesto malo byť kritériom pre urobenie skúšky!

    Prichádzame do starej časti Hurghady, do raja zjednávačov cien. Delegát nás varuje, aby sme nereagovali na prosby o zamenenie peňazí a vyhýbali sa otravníkom.  Autobus nás necháva na rušnej ulici a mizne v cestnej džungli, z ktorej sa ozýva trúbenie a vrčanie motorov.
    Inštinktívne si pritlačím kabelku bližšie k telu a skontrolujem zips. V tejto časti mesta by som určite nedala náhodnému okoloidúcemu do ruky mobil, aby mi spravil fotku, tak ako v prístave. Tu sa náhodným okoloidúcim vyhýbam pohľadom, aby náhodou nevznikla nejaká interakcia, ktorú by si mohli vyložiť ako záujem o tovar alebo služby.
    Deväťdesiat percent ulice sú muži. Ja sa toho svojho držím ako kliešť a spolu so mnou aj ďalšie baby z našej skupinky. Obdivné pohľady egyptských mužov na jeho osobu sa nedajú prehliadnuť. O takom háreme im rozprávali ich otcovia, keď ich chceli motivovať, aby sa dobre sa učili. 

    Po rýchlej prechádzke si objednávame v miestnom podniku pitie, pri ktorom čakáme na vytúžený koniec tejto časti programu. Okolo terasy chodí zhrbená žena s dieťaťom na rukách a snaží sa niečo vyžobrať. Pre všetkých je ako znečistený vzduch na rušnej ulici. Delegát vidí naše pohľady a krúti hlavou, aby sme žobrákov nepodporovali. Zlatá nudná Sereď, kde je najväčším problémom nepokosená tráva na detskom ihrisku.

    “Zazpívejme si nějakou vaši písničku!” povie delegát v autobuse cestou naspäť do hotela. Ani netuší, čo za zverstvo práve vypustil z úst. Zistí to, až keď sa po poslednej pesničke konečne nadýchneme pri bránach nášho hotela.

    Je dávno po polnoci a v rezorte sa končí jeden bezstarostný dovolenkový deň. Za jeho múrmi sa končí deň predavačov suvenírov, alchymistov s parfumami, predajcov rýb, žien na okraji spoločnosti a všetkých ostatných, ktorí prežili prechod kruhovým objazdom.