Raňajky, Zumba, bazén, obed, káva, more, večera, Zumba, drink. Na druhý deň celé zopakovať. Pre niekoho sen, pre iného nočná mora. Pre mňa svojim spôsobom sen, ktorý však potrebuje aspoň jeden – dva dni na rozbitie dovolenkového stereotypu. 

    Dnešným kladivom búrajúcim stereotyp je výlet na Eden Island. Jeden z dvoch ostrovov, ktoré sme mali na výber prvý deň pri rezervácii výletov.
    Orange bay – lacnejší a kvôli tomu obľúbenejší, čo znamená veľa turistov.
    Eden Island – o niečo drahší, čo znamená menej turistov a dokonca doprava súkromnou loďou.
    Dali sme hlavy dokopy a väčšina bola názoru, že priplatiť si pár eur navyše a zabezpečiť si tak viac životného priestoru, je dobrý nápad. Súhlasím. Vyhnúť sa ľuďom je jedna z najlepších vecí, aká sa dá za peniaze kúpiť. 

    V prístave si požičiavame šnorchle a vyberáme plutvy podľa veľkosti. Moj tatino sedí na múriku a aplikuje rovnaký prístup, ako keď si v obchode skúša topánky. Prvé vyskúšané sú dobré a poďme už. Vraj načo to má vláčiť, keď sa neplánuje šnorchlovať. Na môj nátlak si tie prvé vyskúšané berie. Človek nikdy nevie, kedy udrie druhá puberta.

    Chápem, že pre Egypťana sú slovanské jazyky pomerne náročné. Preto sa mohlo stať, že keď nám delegát propagoval tento výlet a chcel povedať “skromná loď”, povedal namiesto toho “súkromná loď”. Stane sa.
    Hneď pri prvom dotyku našich nôh s palubou dostávame príkaz vyzuť sa a odložiť si topánky do botníka. (pozn.red.: spisovný slovenský výraz je topánkovník, ktorý odmietam používať).
    Mám dve teórie. Prvá je, že nechcú, aby sme zašpinili krásne bielu palubu, druhá, že sa tým eliminuje pošmyknutie. Pravdepodobne to bude kombinácia oboch. Biela takmer na všetkých povrchoch našej lode je síce peklo pre oči, ale viem si predstaviť, aké peklo by bola akákoľvek iná farba pre naše styčné plochy.
    Spoločnosť na palube nám robí aj fotograf, ktorého úlohou je fotiť nás aj napriek našej vôli. Čo najčastejšie a ideálne portréty. Výsledkom budú fotky a videá, ktoré si na konci výletu budeme môcť zakúpiť. Zábery, na ktorých vyzerám ako prekvapená stepná koza a vo vlastnej réžii by som ich okamžite vymazala, takto uvidia všetci členovia skupiny. Pokúšam sa hrať s fotografom únikovú hru, no zdá sa, že na tieto praktiky je už za svoju prax zvyknutý.
    Pýtam sa člena palubného personálu (znie to až príliš vznešene, ale nenapadá mi iné pomenovanie), kde je toaleta. “All around you!” ukáže na šíre more. Vtipné. Hlavne keď im tak veľmi záleží na žiarivo bielej palube.
    V podpalubí máme k dispozícii studené nápoje, sušienky a instantný datľový čaj. Naberám si dve kopcovité lyžičky prášku a zalievam ho vriacou vodou. Kým čaj chladne, pozorujem miestneho, ako si do pohára sype pol lyžičky. Buď je on šetrný alebo mňa pri ochutnaní trafí šľak. 

    Pozorujem čajky krúžiace nad našou loďou a riedim si nechutne sladký čaj vodou. Blíži sa k nám menší motorový čln. Namiesto toho, aby nám posádka len zamávala a išla ďalej, tak ako člny pred nimi, hádžu na našu palubu lano. Náš palubný personál ho upevňuje o loď a z člnu vyskočí na palubu niekoľko mužov. V rukách majú čipsy, malinovky, keksíky a iné pochutiny, ktoré sa nám snažia predať. Tvárime sa akoby sme patrili medzi členov Klubu profesionálnej ignorácie a tak novodobí piráti po chvíli skáču naspäť do svojho člna. Odviažu lano a zostáva po nich čiara spenenej vody.

    Meníme naše plavidlo za čln, ktorý nás dopraví až k pobrežiu. V sýto modrej vode sa začínajú objavovať prvé záblesky tyrkysovej a čím sme bližšie k Eden Island, tým zaberá väčšiu plochu. Na móle už čakajú miestni s lanom na priviazanie člnu. Vyskakujeme na drevené mólo, vedúce k desiatkam slamených slnečníkov. Piesok je jemný ako múka. Polohrubá. Na horizonte sa pohupujú biele lode, z ktorých aj ostatní turisti presadli do člnov a doplavili sa do tohto kúska egyptského raja. Síce som v Karibiku ešte nebola, ale takto nejako si ho predstavujem. Až na to, že jediná zeleň, aká sa na tomto ostrove nachádza, je lístok mäty v mojom mojite.
    Oceňujem, že tvrdenie o menšom počte turistov nebol len marketingový ťah a skutočne máme celý ostrov takmer pre seba. To okrem iného znamená aj minimálnu čakaciu dobu na húpačku vo vode – najvyťaženejšie miesto na Eden Island. Nie, že by sa na nej pohodlne sedelo. Práve naopak. Odísť však bez fotky by bol závažný prehrešok voči instagramovému algoritmu.
    Zostala by som tu najradšej celý deň, celý týždeň, celý rok, celý život! Prepadli by mi však víza a tiež sa už ponáhľame za ďalšími bodmi dnešného programu. 

    Na lodi je niečo inak, ako keď sme ju opustili. Cítim vôňu. Moju obľúbenú vôňu. Vôňu jedla! Posádka tvrdí, že ich all inclusive obed je určite lepší ako ten, ktorý máme v hoteli. Ja tvrdím, že akýkoľvek obed, ktorý mi niekto pripraví je lepší ako ten, ktorý by som si musela variť sama. Podľa pravidiel all inclusive si nakladám all a súcitím s tými, ktorých morská choroba obmedzuje na jednej z najkrajších vecí ľudského bytia. 

    Je veľa vecí, ktoré by som chcela v živote zažiť. Stretnúť leňochoda, vidieť polárnu žiaru, prenocovať v domčeku na strome v džungli… Keď si ten zoznam v mysli prechádzam a hľadám, na ktoré miesto som dala šnorchlovanie, zisťujem že ono tam vlastne vôbec nie je. Neviem, kde sa stala chyba a nemám čas to zisťovať, lebo ostatní už majú obuté plutvy a oplachujú si šnorchle. Pridávam sa k skupinovej aktivite a skáčem (schádzam po schodíkoch) do vody. Inštruktor prízvukuje, že sa nemáme dotýkať rýb ani koralov.
V zátoke je zakotvených niekoľko ďalších lodí, z ktorých sa skupinky turistov vydávajú na prieskum podmorského sveta. Každá skupinka, rovnako ako naša, má svoje záchranné koleso, ktoré inštruktor vedie smerom k najkrajším koralom.


    Ponorím hlavu pod vodu a nechápem. Nechápem, ako mohlo šnorchlovanie chýbať na zozname mojich zážitkov! Pod hladinou počujem len svoj dych. Kým si zvykám dýchať ústami, je rýchly a nepravidelný. Po chvíli sa upokojí a keď doplávame bližšie ku koralom, na okamih sa úplne zastaví. Mám pocit, akoby som plávala nad nejakým farebným podmorským mestom s dokonalou infraštruktúrou. Láka ma ponoriť sa hlbšie a preskúmať všetky jeho zákutia do posledného detailu. Po zhliadnutí dokumentu o freedivingu však len priposrato plávam prilepená chrbtom o hladinu. Sledujem húf oranžových rýb a do šnorchla sa mi grgá baklažán s cesnakom. Neviem, či bol najlepší nápad servírovať obed pred šnorchlovaním.
    Vystriem ruku a dotknem sa ryby, ktorá sa pri mne mihne. V sekunde vystrelí preč a ja vystrelím nad hladinu, aby som vykašľala slanú vodu z dýchacích ciest. “Nedotýkať sa rýb ani koralov” počula podľa všetkého aj karma a našla si ma aj pod hladinou. 

    Nadšenie z Eden Island počas poludnia ma začína štípať na koži a sfarbovať sa do červena.
    “Dnes riadne pečie, čo?” hovorí Ivo nášmu inštruktorovi cestou naspäť k požičovni šnorchlovacieho píslušenstva.
    “Ale čoby! Dnes je práveže dobre!” schladí ho ako panthenol, ktorý nás čaká na izbe.
    Skúsim to tlmočiť aj tej uterákovej labuti, ktorá nám dnes od tepla odkvecla na posteli!