Čo si predstavíte, keď sa povie Egypt? Ťavy? Pyramídy? Koraly? Štyridsať stupňov v tieni a následnú sériu perfektne na seba nadväzujúcich vulgarizmov? Obraz, ktorý sa v hlave objaví mne, je oveľa farebnejší. Teda, ako sa to vezme.

      Nesie so sebou rovnako silnú emóciu ako prvá láska, prvý bozk, prvá výplata, prvý byt, či narodenie prvého dieťaťa. Prvé posratie sa na verejnosti je jednoducho udalosť, ktorú si človek zapamätá na celý život. Rovnako ako všetci okolo neho. 

      Rebríčku egyptských mínusov v procese výberu destinácie na Zumba dovolenku kraľovala Faraónova pomsta. Porazila africké horúčavy a dokonca aj Západný breh Jordánu. Silný súper. V mojej najdivokejšej fantázii sa odohrávali scenáre hodné filmového spracovania.
Predstavte si situáciu, keď sa nezvyčajná aktivita v zažívacom trakte objaví u celej skupiny naraz. K dispozícii je v tej chvíli len jedna toaleta a ja, vedúca zájazdu, musím rozhodnúť, v akom poradí ju navštívime. Psychologická dráma s hororovými prvkami a možným presahom do béčkovej komédie.
      Keď som do mojich rozhodovacích procesov zapojila lieky proti hnačke a počet egyptských mínusov sa tým znížil, dostala som zaujímavú otázku: „A ty sa nebojíš, že ťa zožerie žralok?“
        Počkať! Vlastne áno, bojím sa, že ma zožerie žralok, ďakujem za pripomenutie! Bola som však natoľko posratá z posratia sa, že som úplne zabudla, aká som posratá zo žralokov.
       Viete, ako sa neodporúča vyhľadávať si na internete symptómy chorôb, lebo sa dozviete, že vám zostávajú dva mesiace života? Rovnako neodporúčam vyhľadávať si informácie o žralokoch v Egypte. Bez autentických videí a výpovedí očitých svedkov sa pred dovolenkou určite zaobídete. Našťastie som našla aj štatistiku, podľa ktorej je oveľa pravdepodobnejšie, že vás uhryzne len tak niekto na ulici v New Yorku ako žralok v mori. Nemecký turista z videa bol bohužiaľ štatistickou výnimkou.

      Mám vytriedené fotky v telefóne od roku 2017, vyriešenú otázku zmyslu života a rozpracovaný návrh riešenia klimatickej krízy. Pre dnešok z neho vylučujem leteckú dopravu. Vzor kovovej stoličky mi zostane na zadku odtlačený asi tak dlho, že ešte zajtra pri bazéne budú egypťania rozmýšľať, z ktorého regiónu ich vlasti tie hieroglyfy pochádzajú. 
      S hlasným vŕzganím vstanem. Tvárim sa, že ten zvuk vydala stolička. Kráčam letiskovou halou a do stŕpnutých končatín sa mi pomaly vracia život. Niektorí spolucestujúci vyzerajú, že ich po oznámení dvojhodinového meškania život už nadobro opustil. Iní vyhodnotili, že tejto situácii by možno pomohol rezeň zabalený v chlebe a v papierovom obrúsku. Napokon, o takomto čase ho už podľa plánu mali jesť. Len o desaťtisíc metrov vyššie.
      Vzhľadom na veľkosť Letiska Milana Rastislava Štefánika sa moja prechádzka končí skôr, ako si stihnem v hlave naformulovať pozitívnu afirmáciu o tom, že na dobré sa oplatí čakať. Pijem predraženú colu a snažím sa navnímať, ako sa cítia ľudia, ktorí prichádzajú do kontaktu s mojim meškacím syndrómom. Dúfam, že to nikdy nezájde tak ďaleko, aby boli nútení vytiahnuť rezeň. 

      Legenda hovorí, že keď po pristátí lietadla nezatlieskaš, nestane sa vôbec nič. V podstate rozumiem tej čistej emócii radosti, keď sa po hodinách vo vzduchu to kovové hebedo znova dotkne zeme. Dnes sa nachádzam vo výnimočne entuziastickej skupine pasažierov, ktorí tlieskajú hneď po vzlietnutí. Aj tejto emócii rozumiem. Po hodinách čakania konečne vo vzduchu. Zdá sa však, že je to pomerne ojedinelý jav, ktorému nerozumie palubný personál. Usudzujem to podľa pobavených pohľadov, ktoré si vymieňa. My, pasažieri prevažne európskych aerolínií, zasa nerozumieme, ako je možné, že na palube sa dá platiť len v hotovosti.
      Vzájomné nedorozumenia pokračujú, keď sa letuška snaží partii dovolenkárov zatrhnúť pitie alkoholu, ktorý si priniesli a vzápätí im jej kolega podá papierové poháriky so želaním príjemného letu.
      Ďalšie nedorozumenie nastáva, keď môj dobrosrdečný manžel zamení zúfalej letuške hrsť mincí za bankovky. Hádajte, komu sa teraz tie mince, za ktoré si celá paluba kúpila kávu, nezmestia do peňaženky.
      Ďalšia vec, ktorej nerozumiem, je, prečo sú na záchodoch popolníky, keď je v lietadle zakázané fajčiť. Budem dúfať, že toto lietadlo nebrázdilo oblohu ešte v časoch, keď fajčenie povolené bolo.
      Zoznam nedorozumení pokračuje. Keby tieto egyptské aerolinky plánovali aktualizáciu manuálov pre letušky, mala by som skromné odporúčanie. Keď nechcú, aby pasažieri vypĺňali vstupný formulár počas pristávania, nech im ho vtedy nerozdávajú. Ušetria si tak kopu času, ktorý môžu využiť napríklad priebežnou snahou zamenieňať mince za bankovky. 

      Idylku zapadajúceho slnka sabotujú nadurdené oblaky, v ktorých sa každú chvíľu zableskne. Letíme nad Káhirou, ktorá z výšky vyzerá ako vysvietená myšlienková mapa. V rukách žmolím vstupný formulár a snažím sa svoje myšlienky navigovať pozitívnym smerom.
      Blýska na nám na super dovolenku. Hlavne sa z toho neposrať!